Len nedávno klesla voda Váhu, zďaleka si dotiahla staré kreslo pre všetkých unavených. I slnko už zaspávalo na horizonte a dlhé tiene sa plazili meandrami stôp, cudzí pes bežal okolo mňa.. Kostry stromov ležali na pláži a iní pamätníci sa držali brehu koreňmi, vytiahnutými dovysoka, akoby sa nevedeli rozhodnúť, kde je zem. Stopy človeka, zvierat a mušlí...na tabuli z piesku, príbehy, ktoré treba čítať. Siluety rybárov, volaviek a žeriavov stáli v tichu ako ikony tohto miesta môjho detstva.

Motýlí trepot, no proste žili..

Dlho som túžila ísť na motýliu show, keď som sa tam nakoniec dostala, najviac ma chytili tie, ktoré padli do vody, tie, ktoré sa trepotali pri okne, v túžbe za svetlom a slobodou. Mám ich v pamäti, prilepených na oknách...mám ich aj v archíve.

Odfotila som si, i to ako sa tlačia na kŕmidle, aj pokojný oddych na steble...jedna z nich je vo fotogalérii ako snívanie o exotike. Už  netúžim ísť na motýliu show.

A tak končia sny...nielen o motýľoch, exotike, ale i lepšej a spravodlivejšej spoločnosti. Show, v ktorej mnohí padnú do vody, a iní sa trepú za svetlom, prilepení na okne.., tam kde nie je skutočná sloboda.

Motýlia show je všade okolo nás, našla som ich plávať v sude s dažďovou vodou a následne odletieť, iné sa tak trepali, že v ňom zanechali mliečnu dráhu svojich krídiel a zostali..

Foto Namiesto diamantov 1. z výstavy Tajomstvo svetla a vody.

Pár slov...
Každý potrebuje svoje malé zázraky a objavy, trocha poézie, ktoré ho ponesú ďalej. Ako voda, čo vás drží nad vodou. 

Niečo fyzikálne, niečo snivé, niečo rozprávkové ako tri oriešky pre popolušku.
Zopár klenotov v námraze namiesto diamantov, vločkových a kvapkových snov. Perinbaba vyprala svoju dečku a vyvesila na pavučine, iné sedia na konári a ako inak, je im tam dobre. Niektoré rozkvitli v zimnej záhrade namiesto kvetov. Jeseň vyperličkovala pavučinu, aby si z nej spravila oponu. Bludičková svieti do farebných snov, tam niekde na hranici sedí motýlik a iný mieša krídlami svetlo, spomienky na leto. A odchádzajúca letná búrka cez deň, blesky udreli v momente cvaknutia spúšte, aj také náhody sa dejú.
Vtáčie vejáriky, mávajúce za oknom v tuhej zime, to bolo každodenné divadlo, kým sa príroda nezobudí do jari.
Modrá rozprávka je stvorená z obyčajnej farby striebrenky a rovnako ako podivné zatmenie, nás zavedie do sveta harmónie ako matematika.
O každom by sa dalo rozprávať, ale stačí pozerať, možno nájdete medzi nimi nejaký svoj oriešok.

text k výstave Smolenice Festival Fyziky 7.- 10. 4.